Červená Karkulka
Bolo raz jedno milé dievčatko, všetci milovali, ktorý ju len videl, a babka ju milovala najviac - nevedela, čo jej má dať. Raz jej dala červenú zamatovú kapucňu, a dievčaťu sa táto kapucňa tak páčila, že inú nosiť nechcela, preto sa volala Červená čiapočka.
Raz mama povedala Červenej čiapočke:
– Ísť tam, dieťa, koláč a fľaša vína v košíku, zober to babke, ktorý je chorý a slabý, a bude mať z tohto darčeka veľkú radosť. Choď ďalej, kým nebude horúco, neutekaj a neschádzaj z cesty, pretože by ste mohli spadnúť a rozbiť fľašu. Keď vstúpite do miestnosti, nezabudni povedať babke "dobré ráno".
– Urobím všetko, ako hovoríš mame – przyrzekł Czerwony Kapturek.
Babička bývala v lese, pol hodiny od dediny. Keď dievča vošlo do lesa, stretla vlka. Ale Červená Čiapočka to nevedela, že to bolo také zlé zviera a on sa ho nebál.
– Dobré ráno, Červená čiapočka – rzekł wilk.
– Dobré ráno, vlk – odparła dziewczynka.
– Kam ideš tak skoro??
– K babičke.
– A čo nosíš pod zásterou?
– Koláč a víno, mama včera do pekla, tak posiela male chore a slabe babatko, že by sa najedla a natlačila svoju silu.
– A kde býva tvoja babka?, Červená čiapočka?
– O, odtiaľto je ešte ďaleko! Ďaleko v lese, Pod tromi veľkými dubmi je chatka, obklopený lieskovým živým plotom, určite sa tam dostaneš – rzekł Czerwony Kapturek.
Vlk si to myslel: „Je to mladé, Toto krehké stvorenie sa mi bude páčiť viac ako moja stará babka. Musíte to však urobiť, jesť oboje!“. Kúsok po boku Červenej čiapočky, povedal:
– Pozrieť sa, ako krásne kvety kvitnú všade naokolo, prečo sa na nich nepozrieš? A zdá sa, že nepočuješ, ako sladko spievajú vtáky? Idete rovno, ako do školy, a les je tak pekný!
Červená čiapočka otvorila oči, a vidieť lúče slnka tancujúce medzi stromami a množstvom kvetov, myslel si: „Babka bude mať radosť, keď jej prinesiem peknú kyticu. Ešte je dosť skoro, prídem načas".
A utekala do lesa hľadať kvety. A keď jednu zlomila, zbadala ešte jednu, krajšie, tak sa za ním rozbehla a išla stále hlbšie do lesa.
Vlk medzitým bežal rovno k babke a zaklopal na dvere.
– Kto je tam? – spýtala sa stará žena.
– To som ja, Červená Karkulka, Prinášam babke koláče a víno, otvorená babka.
– Stlačte rukoväť – rzekła babcia – Som príliš slabý, vstať.
Vlk stlačil kľučku, dvere sa otvorili, a zver bez slova pristúpil k babkinej posteli a prehltol ju. Potom jej obliekol košeľu a čiapku, išiel do postele a zatiahol závesy.
Keď Červená Čiapočka nazbierala toľko kvetov, že ich už nemohol zdvihnúť, zrazu si spomenul na babku a dievčatko rýchlo bežalo do svojej chalúpky. Bola veľmi prekvapená, že dvere sú otvorené, a keď vošla do izby, pomyslela si: "Och môj bože.", Som nejako hrozná, a predsa k babke chodim vacsinou rada!“.
– Dobré ráno! – plakala, ale nedostal žiadnu odpoveď.
Pristúpila teda k posteli a odhrnula závesy. Videla babičku, ktorá mala na tvári pretiahnutú sprchovú čiapku a vyzerala veľmi zvláštne.
– Ach, babka, prečo máš také veľké uši??
– Aby som ťa lepšie počul!
– A prečo máš také veľké oči??
– Aby som ťa lepšie videl!
– A prečo máš také veľké ruky??
– Aby som ťa mohol lepšie objať!
– Ale prečo, babka, máš také škaredé veľké ústa?
– Aby sa vám ľahšie jedlo!
A vtom vlk vyskočil z postele a zhltol úbohú Červenú čiapočku.
Akonáhle vlk uspokojí svoj rozmar, vrátil sa do postele a hneď zaspal, hlasno chrápať. Okolo domu práve prechádzal mladý poľovník a pomyslel si: „Ako ťažko tá stará pani chrápe, Musím sa pozrieť, keby sa jej stalo niečo zlé".
Vošiel teda do izby a na posteli uvidel spiaceho vlka.
– našiel som ťa, starý škodca! – zawołał – Dlho som ťa hľadal!
A namieril brokovnicu na vlka, zastreliť ho, ale pomyslel si, že možno vlk babku prehltol a mohol ju ešte zachrániť; tak nevystrelil, ale vzal nožnice a spiacemu vlkovi rozrezal žalúdok. Okamžite vyskočila Červená čiapočka a volala:
– Ach, ako som sa bál, v bruchu vlka bola taká tma!
A vtedy vyšla aj stará babka, tiež stále nažive, ale ledva zadychčaný. Červená čiapočka rýchlo priniesla kamene, ktorými naplnili vlkovi brucho. Keď sa zviera prebudilo, chcel ujsť, ale kamene boli také ťažké, že bol okamžite mŕtvy na podlahu.
Všetky tri - Červená čiapočka, babička, poľovník - mali veľkú radosť. Poľovník vyzliekol vlčiu kožu a odišiel s ňou domov, babka zjedla koláč a vypila víno, priniesol dievča, a pomyslela si Červená čiapočka: „Odteraz už nikdy nebudem behať po lese, keď mi to mama zakáže!“.
Niektorí áno, že raz, keď sa Červená čiapočka opäť chystala k babičke, niesť pre ňu tortu, stretol iného vlka, ktorý ho oslovil a chcel ho zviesť z omylu. Červená čiapočka sa však mala na pozore a išla rovno svojou cestou, a potom to povedal babke, že stretol vlka, ktorý mu povedal „dobré ráno“., ale jeho oči vyzerali tak zle:
– Keby to nebolo v strede cesty, určite by ma zjedol.
– počúvaj ma, dieťa – powiedziała babunia – Zatvoríme dvere, aby sa sem nedostal vlk.
Krátko nato vlk zaklopal, volať:
– Otvor to, babuniu, to som ja, Červená Karkulka, Prinášam ti tortu.
Babička s Červenou čiapočkou ticho sedeli a neotvárali dvere. Wilczysko niekoľkokrát obišiel chatu, a nakoniec to skocilo na strechu a tam to chcelo cakat do vecera, keď príde Červená čiapočka domov, bež za ním a zjedz ho v tme. Ale babka hneď uhádla, čo robí vlk. Pred domom bolo veľké kamenné koryto. Tak povedala svojej vnučke:
– Červená čiapočka, vezmite vedro a vodu, v ktorej som včera varila klobásu, nalejte do koryta!
Dievča nieslo vodu tak dlho, ako sa dalo, kým nebolo veľké koryto plné až po okraj. Potom sa vôňa klobásy dostala do vlčích nozdier, zviera začalo čuchať a kukať dolu, nakoniec natiahol krk, že už nevydržal na streche a začal padať, spadol do koryta a utopil sa. Červená čiapočka sa vrátila domov, obsahu, že mu cestou nikto neublížil.