Ant

Psychoedukačná rozprávka

„Malý mravec sa začal učiť v prvej triede. Už od začiatku si nevedela rady s úlohami, čo majú mravce v škole. Učia sa zbierať, a potom prevoz vecí. Učenie je ťažké, každý deň nosia palice na chrbte, listeczki, vetvičky, jahody, bobule, a tiež sa učia, ako ich zabaliť, že nebudú zničené. Mravec bol veľmi pracovitý, veľmi chcela mať dobré známky, ale čo už - bola veľmi malinká, tak tučny, malý chlapec a nemohol zniesť všetky tieto bremená. Iným, silnejším a väčším, sa darilo, len ona bola vždy pozadu. Mravce ju volali menami, robili si z nej srandu. Veľmi ju to trápilo, kráčala rozrušená. Bála sa lekcií a tejto, že danú váhu neunesie a dostane ešte raz. Najradšej by do školy nechodila vôbec. Hanbila sa za zlé známky a toto, že je taká slabá. Priatelia mravca sa s ňou neochotne hrali, nechceli s ňou ani sedieť v jednej lavici. Dni plynuli.

Raz prišla do školy komisia, každý mravec bol zmeraný, vážil. Najdlhšie sa skúma malý mravec; členovia komisie ju sledovali, krútili hlavami, potom sa dlho radili, až napokon vládli, že niektoré mravce sú príliš malé a musia chodiť do školy pre liliputánov. Koniec koncov, nebudú rásť oveľa dlhšie, a v starších triedach budú nové predmety a váhy budú ešte väčšie. Koniec koncov, tieto mravce budú robotníci. Bolo rozhodnuté, že malý pôjde do špeciálnej školy, kde je aj veda, len o niečo menšiu váhu, takie, ktoré ľahko znesie. Chodí do špeciálnej školy pre liliputánov! Iné mravce sa smiali. Nie na, no a čo? Spýtala sa pani Mrówka, učiteľ. Nevedeli odpovedať, ale stále sa tomu smiali, venovať pozornosť, nepočuješ?. Pôjdem do inej školy, rozhodol sa mravec, lebo tu, ako vidím, nemajú ma radi. Ako si myslela, tak urobila.

V novej škole sa jej okamžite zapáčilo, bol rovnaký ako ten predchádzajúci, predsa iné, cvičebné hmotnosti boli nižšie, a priatelia sú krajší. Po pár dňoch mal mravec v denníku šestku a päťku. Našla si tam priateľov, to isté ako ona - malé mravce. Do tejto školy chodila veľmi rada, len ju to mrzelo, keď sa stretla s kolegami z predchádzajúceho, ktorý sa jej ďalej smial, ukazovali prstami a volali mená.

Jedného dňa sa lesom prechádzal hrozivý obr, mával palicou na všetky strany a všetko ničil, čo mu stálo v ceste. Narazil na mravenisko a začal doň palicou vŕtať diery. Zem sa triasla, domy sa začali rúcať v mravenisku, školy, všetky mravce s hrôzou sledovali, ako je ich dielo zničené. Musel si sa brániť, tak všetci solidárne zaútočili na votrelca. Uhryznutý, ako nešťastník ušiel, kde rastie korenie. Potešené mravce sa vrátili do mraveniska. Po chvíli sa ukázalo, že mnoho domov a ulíc bolo zničených, ako aj cenné predmety, jednou z nich je malá zlatá korunka kráľovnej. V mravenisku zavládol veľký nárek. Kráľovná predsa nemôže vládnuť bez koruny! Začalo sa pátranie. Koruna tam však nebola, nebolo to tak. Všetky tunely, s výnimkou jedného skontrolovaného. Do toho posledného nemohol nikto vstúpiť, Tunel sa vinul hlboko do zeme, bolo to veľmi úzke, tmavé, nebezpečné. Každú chvíľu sa mohol zrútiť a odvážlivca navždy pochovať. Nikto sa tam teda nepokúšal ísť. Tento odvážny krok urobil iba malý mravček. A po chvíli úzkou chodbou schádzala nižšie a nižšie. Všade naokolo bola tma, cítila vlhkú zem. Pomaly kontrolovala každý úsek cesty. Nebolo tam nič iné ako tma. Nenechala sa však odradiť, išiel hlbšie a hlbšie. Na chvíľu sa odmlčala, aby som si utrel pot z čela, a potom to videla, že sa niečo leskne. Naklonila sa. Našla korunu. Šťastná sa vrátila ako na krídlach. Všetci ju obdivovali. Práve vďaka svojej odvahe mohla kráľovná opäť vládnuť mravenisku, mravce chodia do školy, a robotníci do práce. Si nesmierne statočný, povedala kráľovná, odovzdal jej Rád odvahy. Gratulacjom, objatiam nebolo konca-kraja. A tie, ktorý si z nej kedysi robil srandu, teraz sa za to strasne hanbili.

Pretože na tom nezáleží, či si veľký, czy małym; či máte na sebe veľkú, alebo ľahké váhy. Čo je dôležité?“