Pán Płatek Filípek a jeho prvá cesta na Ziemię
Terapeutická rozprávka
Hlavné ciele: zníženie strachu z nových situácií a nového prostredia.
Rozprávkový obsah:
Rád by som vám predstavil príbeh pána Płateka Filípka – slávny tulák, dobyvatelia mnohých vrcholov, ktorý nejednu zimu obletí svet. Nuž, pán Płatek Filípek, tak ako si ty bol kedysi úplne malá snehová vločka. Pán Płatek Filípek si na svoju prvú cestu na Zem spomína ako nikto iný.
V mrazivom, Zimný večer pána Płateka – malý chlapec bol poslaný z neba na Zem. Táto cesta do neznáma vôbec nebola úsmevná, hoci sa už naučil lietať a vedel dokonale, ako sa vysporiadať s príliš silnými poryvmi vetra. Ale čo sa dalo robiť, keď všetci hovorili: je čas!! Zbalil si ruksak, obliekol si bielu pláštenku, ktorú mu uplietla stará mama a bol na ceste.
Vyskočil z pernatého obláčika, ktorý bol dovtedy jeho domovom a cítil, ako vzduch napĺňa jeho drobné pľúca.
– Silný vietor, slabá viditeľnosť, žiadny kontakt s Aviation Tower – rýchlo zhodnotil situáciu
pán Filipek – To nie je dobré… – pomyslel si a s väčšou rýchlosťou premýšľal, či už nemôže ísť domov. Od strachu zavrel oči a skrčil sa do seba. Pevne zovrel svoje biele viečka a pokúsil sa spomenúť si na svojich priateľov. Na chvíľu sa jeho srdce zahrialo, len čo však hneď otvorili viečka, všetok strach sa vrátil s dvojnásobnou silou.
– Čo robiť, čo robiť? – pýtal sa v duchu sám seba, ale nič ma nenapadlo.
Potom začul z tmy veľmi jemný hlas.
– Široko roztiahnite ruky a nohy! Vzpriamiť sa! - Filipovi sa tieto poznámky spočiatku zdali úplne absurdné. je to tak, akoby mu mama povedala, aby si v slnečný deň obliekol holínky a pršiplášť. Čo to teraz môže pomôcť, keď je tu úplne sám a obklopuje ho tma.
– Och! Prečo som to musel byť ja? Prečo?? – bol odtrhnutý od Filipovej hrude. Iba, keď na jeho otázku odpovedal jemný hlas z tmy, uvedomil si to, že to už neboli jeho myšlienky, ale hlasný krik.
– Pretože ste na to pripravení! Umiesz pięknie latać! Už sa jednoducho nemôžeš báť. Roztiahnite ruky a nohy, a uvidíš, mám pravdu!
– Aaa čo mi tam! – pomyslel si pán Płatek Filípek a vykonal rozkazy tajomného hlasu z tmy. To, čo sa stalo po chvíli, nášho malého kamaráta úplne prekvapilo. No zrazu vietor prestal byť jeho nepriateľom. Naopak, dovolil pánovi Filípkovi predviesť dve skokové piruety vo vzduchu a dodatočne ich zakončiť soľou. Aká veľká bola Peťkina radosť, keď objavil svoje možnosti. Už sa nebál. Oči sa mu rozšírili. Keď si zvykol na tmu okolo seba, videl neďaleko letieť krásnu Lucyku Petal. Vtedy ešte nevedel, aké je jeho meno, ale bol si istý, že práve ona mu pomohla v tejto ťažkej situácii.
– Juchuuu! Tutaj jestem! – zakričal nový kamarát pána Filípka – A nie mówiłam? Potrafisz pięknie latać! – povedala Lucynka a žmurkla na nášho kamaráta. Pán Filípek sa mierne začervenal, a pretože jeho pokožka bola úplne biela (ako sa na snehové vločky patrí) nedalo sa s tým rátať, že rumenec zostane nepovšimnutý.
– Dziękuję! – zakričí Filipek ako odpoveď – je to taký úžasný pocit! tancujem vo vzduchu! – radosť plynúca zo slov pána Filípka akoby nemala hraníc. Aby toho nebolo málo, v tej chvíli sa pred ním a Peťom Lucynkou objavila krásna zimná alej, po oboch stranách porastený rozkonárenými stromami. Let Petals bol každou sekundou pomalší a pokojnejší. Lucynka vo svetle prichádzajúcom zo starého, baroková lampa úplne pripomínala baletku.
– Hymmm… prví hostia na obzore… Ozval sa z ničoho nič, zrazu hustý mužský hlas. Pán Filípek si to rýchlo uvedomil, starý pán to vlastní, vráskavý gaštan stojaci pri vchode na kamennú cestu.
– Dobré ráno, Jakub! – plakala Lucynka Petal – Ako sa máš?
– Och, celkom dobre, aj ked tento rok ma trapi reuma. A ty, Lucynka? Aká bola tvoja cesta? – zahrmel gaštan Jacob.
– Dziękuję, veľmi dobre! Tentoraz fúkal silný vietor od západu, tak sme sa mohli celú cestu krásne točiť. Toto je môj nový priateľ – povedala Lucynka a ukázala na pána Filípka – ale ja fakt neviem, aké je jeho meno… – uvedomila si Peťka.
– Filípek, volám sa Petal Filipek- náš priateľ rýchlo prerušil ticho.
– Tak vitaj Peťo Filipek na Zemi- povedal hrdo Jakub.
– Eeee… dobrý večer – zamrmlal Filípek, vystrašený veľkosťou svojho novonájdeného kamaráta. O chvíľu neskôr, pravdepodobne o dva žmurknutia neskôr, náš hrdina a Peťka Lucynka pristáli na jednej z Jakubových pikantných topánok.
– Oj, oj, oj! – Filípek ušiel, który w czasie lądowania dwukrotnie się potknął i upadł. – Na lekciách pristávania ste museli byť opatrní – pomyslel si trochu zahanbene. Kým sa stihol postaviť na rovné nohy, Lucynka bola po jeho boku. Natiahla k nemu svoju bielu ruku a pomohla mu vstať.
– No dobre, môžeme s vaším príchodom oznámiť celému svetu, že zima už začína – zaškrípal Jakub – Predtým, manželstvo, manželstvo… Pred pár dňami som stratil listy, takže vaša návšteva nie je pre mňa prekvapením. Keď sa skončí jedna sezóna, začína ďalší. Je mi smutno bez mojich zelených listových priateľov, ale teraz ma budeš sprevádzať – povedal Jacob Chestnut s nádejou.
– Yhymm… – Lucynka ticho odpovedala – Najradšej by som tu zostal celú zimu, a Ty Filikpku? Ty zostaneš? – spýtala sa Lucynka okvetného lístka našej kamarátky.
– Keď som odišiel z domu, bál som sa, že idem úplne sám. Keď sa na teba pozriem, viem to, to nie je pravda. Už sa nebojím. – hrdo odpovedal pán Płateczek Filipek.
V ten prvý zimný večer na Zemi sa náš priateľ cítil šťastný ako vždy… .>