Všetko kvôli myši

Toto je Králik. Naozaj. Žiadny slon bez chobota, ako sa otec niekedy smeje, ani myš s nadýchaným chvostíkom. Ani zajac. Iba divoký králik. Už dlho žije pod zemou. W norce. Spolu s mamou, otec a súrodenci.

Všetci odišli ako obvykle, a zostal ako obvykle. Doma sa nikto nečudoval. – Bude to väčšie, Zmení sa to. Vyrastie z toho – povedala moja matka.
Králik sa krčil vo svojom kúte nory a krútil fúzmi. Nevedel prečo. Trošku však nuda, trochu zo zvyku. Čakal. – Dnes by sa malo stať niečo výnimočné. Musím byť trpezlivý. Raz… dva…tri… – počítal. A znova:– Raz… dva… tri… – Ale v nore bolo ticho, sivá a tmavšia ako včera.
Zrazu niečo zabuchlo. A hneď po tom: pac! Obrovská hruda mokrého piesku zasiahla králika do nosa… Rýchlo zavrel oči. Takto bola ešte tmavšia – ale bezpečnejšie. Koľko môžete pokojne sedieť, triasť sa a nič nevidieť? – myslel si. Otvoril oči. V najtemnejšom kúte noriek sa niečo pohlo. – Kto je tam? – spýtal sa dosť nahlas.
– Myška, omylom som sa zahrabal do tvojej nory.
– A zakryli ste vchod?
– je mi to tak ľúto. Nadýchnem sa alebo trochu menej, a potom tento tunel zväčším a z tejto strany bude opäť výjazd.
– Je potrebný vchod. Ako sa sem dostali moji rodičia a súrodenci?
– Nový vchod alebo východ bude ešte viditeľnejší ako ten predchádzajúci. Veď uvidíš sám.
– Nemám chuť nikam ísť. Len mi povedz, prečo ste kopali tento tunel??
– Nepočul si nič a nič? Na povrchu…teraz je búrka. Po ňom bude dúha. ponáhľal som sa, vidieť ju včas.
– Čo je to dúha?
Myška vyzerala zamyslene.
– Myslím, že je to pár krásnych plamienkov. Je to dúha… Ach, dúha! Musíte ju vidieť. Dúha nehorí, nič nepripáli, nezohrieva sa… Jeho farby sa nemenia. Neviem, ako hlasno by si kričal, nepohnú sa. Je stále a najkrajšia zo všetkých, čo ja viem. Škoda, že žiadny zápach. A že sa to nedá ani trochu vyskúšať. Ale radšej takto, ako to je, mohol by som to sledovať donekonečna.
– Význam… že na zemi nie je tma?
– ale nie! Cez deň svieti slnko, a ak nesvieti., aj tak všetko dobre vidíš. V noci je tma, Mesiac a hviezdy žiaria… Uprednostňujem dúhu pred hviezdami.. Hviezdy sú ako nehybné, Studené mačacie oči. Pozerať sa na niečo také nie je vôbec príjemné..
– Dúha… – povedal Králik zamyslene. – Cítiť, že som unavená z tmavého a sivého norka, Rovnako ako farba vašej srsti. Nikdy predtým som o tom nikomu nepovedal.. Chcem vidieť dúhu.
– Myslieť… Netreba sa ho báť, Utiecť od nej. Nepoškriabe sa., nehryzie, nehorí.
– Som silnejšia ako ty. Chystám sa zraziť túto hrudu zeme a rozšíriť tunel až do vchodu.. A potom uvidím dúhu..

Nestarať sa o srsť, o labkách, Králik sa vrhol dopredu a začal v zhone pracovať. Kopať, kopať, koľko mal síl. Myš zostala niekde pozadu, ale už na ňu nemyslel. Len kopal, aby som čo najskôr videl dúhu.
V ceste stál dosť veľký kameň. Králik zalapal po dychu, potom ho odsunul nabok. Kameň sa odvalil… nevedno kde… A potom jeho oči potemneli. Potom sa začali točiť zlaté a červené kruhy.
– Si dúha?? – spýtal sa králik. – Nikdy predtým som ťa nevidel.
– nie. ja som slnko.
– Jeden? Vidím niekoľko kruhov alebo loptičiek.
– Som naozaj slobodný. Zvykneš si na moje svetlo, do jasu dňa a uvidíš ma jasnejšie.
– Vlastne. Nikdy predtým som tu nebol a nič také som nevidel. Cítim príjemné teplo. Dobre vidím farbu srsti.
– Hľadáte dúhu? – spýtalo sa Slnko.
– chcel som… vidieť ju, pretože som mal dosť šedej a tmy v nore. A prečo si taký vysoký?
Slnko sa smialo.
– Na toto miesto som sa túlal už od úsvitu. Niekedy rýchlejšie, niekedy pomalšie. Večer sa vraciam späť, Dole. Potom na moje miesto príde temná noc. Rozjasňuje ho mesiac a hviezdy. A tiež mraky. Cez deň zohrievam ľudí, zvieratká a kvety. Noc uspáva všetkých a všetko.
– Poznám noc – Králik si spomenul. – Často je v našej nore. Preto sa mi asi chcelo stále spať. Ale … Ešte nikdy som nevidel mraky.
– som tu! kolíšem nad tebou! – Cloud plakal. – chcieť, že by som ukázal dážď alebo sneh?
– Hmm… Neviem. Uvažujem však, ten dážď. Po daždi má byť dúha?
– Nie vždy. Ale niekedy je. Po daždi je to krajšie. Keby napadol sneh, bola by zima.
– Takže radšej dážď – Králik sa rozhodol.
Vtom sa rozfúkalo a mrak bol preč… rozptýliť sa do niekoľkých malých oblakov po ceste.
– Čo je to? To je dážď??
– nie. Volajú ma Vietor. Zahnal som oblak preč, pretože vrhá tieň na kvet. Pozri, koľko má farieb. Je zelená a biela, stále ružová, potom červená, veľmi červené.
– Je kvetina… je to kúsok dúhy? – spýtal sa králik.
– Ach nie. Dúha je na oblohe, a kvet vyrastá zo zeme, zo zŕn – semená. A ja ich dodávam, rozsypem sa, šírim sa.
– Kvet je veľmi krásny. Môžem to pozorne sledovať? – Králik sa naklonil a kýchol. – Aaa-psik! Vonia to dobre! Je to Flower-Apsik. Môžem ťa tak nazvať? – spýtal sa zdvorilo.
– O, Ak chceš… Len ma nešteklite svojimi fúzmi a neblokujte slnko. Predtým mi bola dosť zima, keď bol na oblohe oblak – povedal Kvet.
Králik sedel na jednej strane a s potešením sledoval.
– Si krásna – opakoval zamyslene.
– viem že. Zajtra budem ešte krajšia.
– Pozajtra zvädneš – Slimák sa zasmial.
Kvetina sa obzrela späť. Slimák bol práve tam, ďalšie dvere.
– Ale každý má čas sa na mňa pozrieť. Radšej budem kvet ako slimák.
– Nie, č… – zavrčal urazený Slimák. – Ani ja nie som škaredá. Videli ste už niekoho podobného tejto mušličke?? – spýtal sa Králik.
– nie… – odpovedal úprimne.
– Po daždi som lesklá, strieborné a naozaj pekné.
– Možno vieš, bude ešte pršať? Chcela by som byť aspoň trochu taká pekná ako každá z vás. Všetko závisí od dažďa, z dúhy po daždi… Takto by som chcela mať konečne krajšiu srsť. Ružová alebo zlatá… – vysnívalo sa.
– Vôbec nie si škaredá – uistil ma Slimák.
– Naozaj pútate oči – kvietok milostivo dodal.
– Všetko také sivovlasé? – spýtal sa králik pochybovačne.
– Ahoj, Ahoj! počuješ ma? Vyhľadať! – kričalo slnko.
– nemôžem. Žiariš tak jasne.
– Potom si to vypočujte. Dávam ti darček. Trochu mojej najkrajšej farby. Za úsvitu som celý ružový a červený. Vaše oči budú teraz také.
– Naozaj? – Králik sa radoval.
– Poď ku mne. Je tu malá kaluž. Pozri sa – zvolal Slimák. – Ty máš také oči… veľmi zaujímavé.
– O, tak – kvet potvrdil.
– A… uvidím teraz všetko lepšie? – spýtal sa králik.
– Záleží len na vás, čo chcete vidieť – povedalo slnko.
– Ďakujem! – zvolal Králik. – Neviem, Čo teraz. Vráťte sa do nory alebo pokračujte? Toľko by som chcel vidieť.
– OH Ďakujem, ešte stojí za to spoznať: strom a voda, mesiac a hviezdy, dieťa a ľudia všeobecne… – Slimák pomaly počítal.
– Je skvelé, že môžete chodiť. závidim ti – zašepkal Kvet.
– Som presvedčený, že niekde nájdem dúhu. Koniec koncov, veľmi som ju chcel vidieť – Králik si spomenul.
– Tak, poďme. Teraz pôjdem s tebou… – povedalo slnko veselo. – Potom stretnete ďalší kvet, ďalší slimák, potom motýľ, vták, jašterica, mravec a žaba, a dokonca aj čierna veverička.
– A niekde tam, možno už za tretím veľkým stromom, za druhým veľkým kameňom, alebo možno bližšie… bude dúha – Králik si povzdychol a šťuchol za slnkom celkom pekne, a zároveň nahlas:

Aj keď včera pršalo,
a dnes fúka vietor,
je to každý deň, každý deň je skvelý!
Keď povieš ostatným áno,
hučíš si tak:
máme skvelý deň, máme skvelý deň,
ach, aký nádherný deň!
Čaká ma stovka detí, sto hier,
skočím stovku, budem mrnčať, Budem bzučať:
Mám blízkych priateľov, mám veľa priateľov,
Vôbec nie som sám!
Takže potom bude príjemné zaspať.

Zvlášť odporúčame farbenie pomocou myši.