Kuba a Kuba.

Dávno, veľmi dávno, v malom meste, Žil malý chlapec Kuba. Kubo bol predškolák, rád sa hral na pieskovisku, jesť zmrzlinu a pozerať sa na karikatúry. Jeden deň, Kuba raňajkoval výborné palacinky s javorovým sirupom a banánmi. Boli také chutné, že Kubo ich tri zjedol!

Po pár hodinách sa Kubo cítil..., že musí ísť na záchod. Posadil sa na malú stoličku a bol prekvapený, keď zistil, že urobil obrovské hovienko! Bola taká veľká, že sa ledva zmestil do záchoda! Kubo bol prekvapený a trochu aj vystrašený. Takto veľké ešte nikdy nekakal!

Kubo začal zvedavo pozorovať svoje hovienko. Všimol si, že má zaujímavý tvar a farbu. Bol hnedý a rozlámaný na malé kúsky. Kubo sa ho dotkol prstom a cítil, že je mäkký a vlhký.

Zrazu Kuba počul smiešny hlas. Otočil sa a uvidel malú kôpku, ktorý sedel na kraji toalety. Poop mal veľké oči a usmievavé ústa.

“Ahoj!” – povedala hromada. “Volám sa Kupa a som váš priateľ.”

Kuba to prekvapilo. S kakaním sa ešte nikdy nerozprával!

“Ahoj Kupa!” – odpovedal Kuba. “Čo tu robíš?”

“čakám na teba!” – povedal Kupa. “Všetci musíme kakať, je to prirodzené. To je tá cesta, ako sa ho naše telo zbavuje, čo už nepotrebujú.”

Kuba bol zvedavý, tak začal Kupovi klásť otázky. Kupa odpovedal na všetky jeho otázky a vysvetlil mu veci, ako funguje tráviaci systém. Kuba zistil, to jedlo, ktoré jeme, trávi sa v žalúdku a črevách, a zvyšky sa menia na hovienka.

Kuba to zaujalo, čo počul. Nikdy nevedel, to hovienko môže byť také zaujímavé!

Odvtedy sa Kuba a Kupa stali najlepšími priateľmi. Hrali sa spolu na záchode a rozprávali sa o všeličom. Kubo sa naučil, to kakanie nie je zla vec, v skutočnosti je to dôležitá súčasť jeho tela.

A tak malý Kubo a jeho kamarát Kupa žili šťastne až do smrti, učenie iných detí o dôležitej úlohe, ktorú hrá hovienka v našom živote.